ÚvAhY
Konanie dobra
Snom veľkej časti ľudí je konať dobro, vykonať niečo, čo by bolo výnimočné. A ak nad tým nerozmýšľajú vo svojej dospelosti, iste sa im podobné myšlienky preháňali hlavou, keď boli deťmi. Možno časom "zmúdreli" a zistili, že sa to "nedá", ale verím, že vo väčšine aj tak táto túžba po dobre niekde v hĺbke srdca drieme a čaká na príležitosť, aby sa prejavila naplno. A napokon, ak niečo také naozaj spravíme, naplní nás pocit uspokojenia, že sme spravili dobrý skutok a sme na seba hrdí. A to je dobre. Byť hrdý na niečo, čo sme dokázali, pretože sme chceli. Nie je pravda, že je to pokrytectvo. Okrem toho, že tak sami sebe platíme dlhy za svoje túžby, malo by byť aj okoliu zrejmé, že konať dobré veci je hodné obdivu. Ako často sa totiž ľudia chvália hriechom. X-krát som počul rozhovory o tom, ako sa niekto opil, ako ukradol a neviem čo všetko ešte. V jeho hlase však nebola ľútosť. Ten hlas bol plný spokojnosti z toho skutku. Kvôli tomu je vnútorné uspokojenie z dobra čo sme vykonali prijateľné. Môžem byť na to pokojne hrdí. Tak ako ľudia, ktorí konajú veľké dobré skutky. Nehanbia sa za to, aj keď sa nenechajú ovládnuť pýchou. Presne podľa príslovia: "Plný klas sa k zemi kloní.". Takže, ak nás chytí túžba po dobre, len smelo do toho. Najlepšie dnes.
Hlavu hore
Rovnako zaujímavé môže byť, ak sa naučíme vnímať aj krásu a dôležitosť slov.
Napríklad taká fráza: "Hlavu hore". Stokrát som to počul a predsa mi nenapadol význam tejto jednoduchej vety. Vždy som ju videl len ako nejaké heslo. Lenže tieto dve slová sú vo svojej podstate veľmi múdre. Ak človek kráča po ceste a je unavený, má chuť si sadnúť a neísť ďalej. Ak však v diaľke zbadá svoj cieľ, vráti sa mu sila a ide smerom k nemu, hoci tá vzdialenosť je rovnaká, ako keby hlavu nedvihol. Čo sa stalo? Zrazu zistil, že jeho cieľ nie je nedosihnuteľný, je skutočný. A presne tak isto je to aj vo vnútornom živote. Je človek ktorý nezažil sklamanie? Asi každý z nás ho pozná. A mali sme dve možnosti: zostať stáť a vzdať sa cieľa, alebo predstaviť si ho, zdvihnúť svoj duchovný zrak a ísť ďalej. Ísť ďalej bez ilúzie, že je to ľahké, ale s presvedčením, že sa k cieľu blížime.
Meniť pravidlá počas hry
Nemám rád niektoré veci, čo sa dejú bežne. Je to napríklad drobný a studený dážď. A keď sa k tomu pridá nepríjemný vietor, je tajmer isté, že mi to pokazí náladu. Niekedy viac, niekedy menej, ale pokazí. Jedlo, ktoré mi veľmi nechutí (hoci sa necítim byť veľmi prieberčivý) ma tiež rozladí, predovšetkým vtedy, ak som veľmi hladný. Pravdaže ho zjem, ale nadšený z toho nie som a o pár chvíľ sa snažím nájsť niečo lepšie pod zub, aby som zahnal hlad aj mrzutosť. Takýchto vecí je mnoho a nemienim ich rozpisovať, pretože by mi mohli pokaziť náladu aj teraz.
Okrem toho, sú to všetko veci, čo sa dajú prekonať pomerne jednoducho. Aj drobný dážď, aj zlé jedlo majú krátke trvanie. Stačí, aby sa ukázalo slnko, našiel som v chladničke salámu a je po probléme. Ale to, čo ma škrie naozaj dlho, je menenie pravidiel počas hry.
Ak idem niečo robiť, tak preto, aby som aj niečo dosiahol a na to, aby som niečo dosiahol spravidla pre to niečo spravím (mal by som napísať všetko, ale potom by som klamal). Chystám sa na nejakú udalosť, hrám karty, idem sa zabávať. A zrazu sa stane niečo, čo plány preruší. Idete vyhrať v kartách, ale prehráte, pretože pravidlá s ktorými ste počítali sa zrazu zmenia, človek ide do kina na film, na ktorý sa teší a zrazu sa nepremieta, pretože neprišlo dosť ľudí, chcete sa stretnúť so svojou láskou v susednom meste, ale nedostanete sa tam, pretože autobus ide skôr, ako mal.
Snažím sa preto, aby boli pravidlá hry rovnaké od začiatku až po koniec. Človek nevie, ako nejakým činom druhému ublíži.
Ráno
V literatúre sa slovo ráno často vyskytuje v pozitívnom slova zmysle. Po dhlej a tmavej noci prichádza ráno..., Konečne sa rozvidnelo..., Svit slnka priniesol svetlo aj do môjho srdca... a mnoho podobných slov by sme ponachádzali v textoch, čo stvorili umelci a tí, čo o dráhe umelca len snívajú. Ja som z tých, čo takého ambície nemajú, takže moje príklady môžu vyznievať pomerne umelo a smiešne, ale mali slúžiť len ako malá ilustrácia. Keď človek číta tieto dielka, je celkom náchylný uveriť, že je to pravda. Až do chvíle, kým nemusí sám vstávať, kým nemusí vyliesť z postele a naštartovať sa do nového dňa. Romantické predstavy sa často rozplynú a vidíme len svoje povinnosti, školu, prácu, robotu v domácnosti.
Len romantické predstavy nestačia na to, aby sme si spravili pekné ráno. Podľa mojej skúsenosti sa stáva ráno hotovou hrôzou v prípade, ak sa dostanem do istého stereotypu, ktorý ma nenapĺňa, keď nemám pred sebou víziu ničoho pozitívneho. Rutina ako taká je síce veľmi potrebná, nakokoľko nám uľahčuje robiť niektoré veci. Ale rutina v srdci patrí medzi to najhoršie, čo sa nám môže stať. Preto treba svoje srdcia otvoriť, nech dostanú nové podnety a radosti. Možnosť zaspievať si cestou do práce. Napriek tomu, že sú okolo vás ľudia. Poskakovať si po chodníku, možno nie veľmi nápadne, ale tak, aby nám to spôsobilo pôžitok niečoho nového. A možno aj kúpiť si pomaranč.
Preto bývajú rána ťažké, pretože často predstavujú aj nový začiatok. A to je proti rutine. Ak to pochopíme, môžeme prežiť viac radostných vstávaní ako doteraz.